Ako žena pracujúca v IT ste len jedna z pol percenta pracujúcich žien na Slovensku, keďže celkovo zamestnanci v tomto odvetví zastupujú necelých 5% pracovnej sily a ženy na technických pozíciách u nás nepredstavujú ani 10%. Ale prečo je to tak?
Tiež ste už mali túto dilemu? Ak nie, je otázka času, kedy sa vás to opýta niekto iný. No predtým, než vás premôžu pochybnosti o tom, či sa ako ženy na IT hodíme a či naše nízke zastúpenie v tomto odvetví nie je náhodou dôkazom toho, že nie, pozrime sa spolu na 7 dôvodov, prečo je to tak. Odpovede som hľadala počas písania knihy Ženský algoritmus, vďaka ktorej som začala pred tromi rokmi siahať po rôznych článkoch a knihách z oblasti histórie, sociológie, psychológie aj biznisu na túto tému. Identifikovala som sedem príčin, prečo je nás žien v IT tak málo. Nie, aby sme mali výhovorky, ale argumenty. A hlavne, aby sme to vedeli spoločne zlepšiť.
V prvom rade v odvetví informačných technológií a všeobecne v technických odboroch nemáme tradíciu. Prístup na technické fakulty máme niečo cez 70 rokov, ale nával zo strany dievčat tam zatiaľ nezaznamenali. Možno i preto, že od malička nás spoločnosť, hry, rozprávky a hračky delia na ružové a modrých a to “modré” má k informatike akosi bližšie. Hra s elektronickou stavebnicou, na ktorej obale zriedkakedy nájdete dievčatko, má s programovaním určite viac spoločného ako hra s bábikou. Neskôr nám s výberom štúdia pomáhajú rodičia, ktorí sa nevedia stotožniť s predstavou poslať dcéru na priemyslovku či technickú fakultu plnú chalanov. Koniec koncov, máloktoré dievča túži byť na strednej považované za “kockatú hlavu” a radšej si vyberie niečo viac “cool”, než byť v nepopulárnej menšine. Príliš nám totiž záleží na mienke ostatných. Je ťažké vizualizovať si seba niekde v kancelárií, ako dlhé hodiny vysedávame za počítačom, keď nepoznáme žiadnu ženu, ktorá by bola v IT úspešná, uznávaná a navyše aj spokojná. Ľahko potom prepadáme mylnému presvedčeniu, ktoré žiaľ ešte v dnešnej dobe zastáva dosť ľudí, a to, že ako ženy na matematiku a informatiku jednoducho nemáme mozog. Napokon to, že si IT nakoniec ženy nevyberajú, ich neskôr v živote ani tak netrápi. No dobre, možno trápi pri pohľade na výplatnú pásku, ale utešuje ich vedomie, že robia niečo hodnotné pre túto spoločnosť, pre tento svet. A nevedia o tom, že v IT to ide tiež. Každý z týchto siedmych dôvodov si zaslúži viac pozornosti, než len dve vety. Každý týždeň sa teda ponoríme hlbšie do jedného z nich. Dnes nahliadneme spolu do histórie a garantujem vám, že toto vás v škole neučili.
Vzdelávanie žien nie je samozrejmosť
To, že dievčatá chodia do školy, považujeme už za prirodzené. Dnes nemusíme byť z bohatej rodiny, mať súkromného učiteľa či si platiť drahý internát. Nemusíme ani ovládať šesť jazykov, aby sme rozumeli zahraničnej literatúre, ktorá bola kedysi jediným zdrojom nových informácií. Dokonca nemusíme byť ani nadpriemerne talentované, aby sme skončili s inžinierskym titulom. Prístup k vzdelaniu, ako jeden z hlavných predpokladov presadiť sa v zamestnaní tak ako muži, bol ženám po stáročia odopieraný. Ak sa na históriu pozrieme z vtáčej perspektívy, tých 100 rokov, čo môžeme sedieť v školských laviciach, vôbec nie je tak dlho. Ale prečo vlastne?
Vo svojej podstate všetky svetové náboženstvá, ako sú hinduizmus, budhizmus, islam, judaizmus i kresťanstvo považovali alebo dodnes považujú ženu za menejcennú, pripisujú jej len pasívnu pozíciu v spoločnosti a za jej hlavnú rolu považujú rodenie detí a starostlivosť o domácnosť. A na to školu netreba. Hádam najdrastickejším spôsobom sankcií cirkvi voči rebelkám, ktoré prekročili mieru predpísanej nenápadnosti, bol organizovaný hon na čarodejnice. Popravy bosoriek v Európe vykonávali katolícke aj protestantské vrchnosti od prelomu 14. a 15. storočia a trvali takmer 400 rokov. Podľa odhadov sa vtedy v rôznych európskych krajinách vrátane súčasného územia Slovenska, stalo obeťou mučenia, upálenia za živa pred očami bezmocných blízkych, prebodnutia kolom, utopenia v klietke a ďalších krutých foriem likvidácie, tri až deväť miliónov žien. Medzi obeťami však boli aj muži, no nie v takej vysokej miere. Toto neuveriteľné číslo a fakt, že cirkev takto kosila ľudstvo takmer polovicu tisícročia vysvetľuje, prečo sa naše predchodkyne radšej držali zabehaných koľají a snažili sa nevytŕčať z davu, nieto ešte presadzovať pokrokové názory.
Americkí vedci, ktorí skúmali dopad traumy na gény obete holokaustu 2. svetovej vojny zistili, že vonkajšie podmienky modifikujú naše DNA a rovnako ako fajčenie, diéta, tak aj vysoká miera stresu sa premieta do genetickej výbavy našich potomkov. To sa môže prejaviť istou formou strachu. Označili to pojmom epigenetická dedičnosť a som presvedčená, že nejakú stopu vo forme strachu na nás zanechal aj pre nás už nepredstaviteľný stres z doby, kedy mohol závistlivý sused, dlžník či nepriateľ označiť ženu za čarodejnicu, a to len hodením papierika s menom do truhličky pre udavačov v kostole.
Girls support girls
Túto hrôzu u nás stopla v druhej polovici 18. storočia jedna múdra a vzdelaná žena, rakúsko-uhorská panovníčka Mária Terézia. Práve v rámci jej hospodárskych reforiem, v ktorých neskôr pokračoval aj jej syn Jozef II., sa položili základy moderného školstva a aj na územie súčasného Slovenska začali prenikať osvietenecké myšlienky o potrebe náboženskej tolerancie, vzdelávania ľudových vrstiev aj o význame vzdelávania žien. Sláva!
Ale to neznamená, že vzdelané ženy predtým neexistovali, len ich bolo veľmi málo. Keby som mala stroj času, zorganizovala by som konferenciu pre Ženy vo vede a technike a dotiahla sem zopár spíkeriek z minulosti. Jednou z nich by bola talentovaná matematička z 18. storočia Maria Gaetana Agnesi, ktorá rozprávala v detstve až siedmimi jazykmi. Alebo Pythagorova žena Theano, ktorej historici pripisujú niektoré z objavov publikovaných v jeho mene. Ak mali ženy geniálne nápady a chceli, aby uzreli svetlo sveta, stávalo sa, že ich podsunuli svojim manželom, ktorí ich potom vydávali za svoje.
Načo ženám školu?
Do druhej polovice 19. storočia mohli slovenské dievčatá dostať len základné vzdelanie. Učebné osnovy pre dievčatá na základných školách boli redukované na to, že žene ako budúcej matke a manželke stačí vedieť čítať, písať a počítať. Obsah výučby na stredných školách bol zas prispôsobený ženskému poslaniu v duchu troch nemeckých „K“: Kinder, Kueche, Kirche (deti, kuchyňa, kostol). Až koncom 19. storočia v Uhorsku existovala pomerne rozvinutá sieť rôznych typov a stupňov dievčenských škôl.
Napriek tomu, a toto ma naozaj pobavilo, v roku 1907 poslanec Károly Kmety, ktorý v tom čase vyučoval na právnickej fakulte budapeštianskej univerzity, žiadal v parlamente zaviesť numerus clausus, teda obmedziť počet vysokoškolských študentiek, ktorých prítomnosť v škole ho evidentne pohoršovala. Ako dôvod uviedol neúnosný nárast ich výskytu na univerzitách, pričom sa vyjadril, že vzdelanie vytvorilo nový typ ženy – “príšeru”, ktorá nemá nič spoločné s tradičnou ženou v Uhorsku. Vo svojom prejave sa rozvášnil o tom, že táto žena-príšera sa nadchýna feministickými vrtochmi, pokladá morálku a hanblivosť za naivitu, chce uniknúť pred starosťami domácnosti, nenachádza radosť, šťastie a spokojnosť v rodinnom kruhu, má strach z materstva a povinností s ním spojených. Tomuto ženskému typu bude vraj Uhorsko vďačiť za záhubu národa, preto ho treba potlačiť v zárodku. Za tento prejav zožal búrlivý potlesk. V rámci odvety ho o pár dní na to kritizoval časopis Uhorského Feministického združenia, že jednu takú vzdelanú „príšeru“ má za ženu a u nej mu to neprekáža.
Prvou krajinou, kde mohli ženy získať vysokoškolské vzdelanie bolo Švajčiarsko (1865). Tri roky neskôr povolilo vstup na akademickú pôdu ženám Francúzsko a potom Taliansko, Španielsko, Rusko a postupne ďalšie krajiny. Začiatkom 20. storočia sme síce už mali školy, ale dlho neboli slovenské. Na území Slovenska totiž neexistovali až do roku 1918 stredné školy v slovenskom jazyku ani pre chlapcov, preto slovenské dievčatá z lepšie situovaných rodín študovali na stredných školách na Morave a v Čechách, kde po štúdiu často aj zostali. V Čechách vzniklo ženské emancipačné hnutie skôr ako na Slovensku, čo sa prejavilo aj väčším počtom škôl pre dievčatá zakladaných už od 30. rokov 19. storočia. Prvé slovenské stredné a vysoké školy začali vznikať až neskôr, a to v roku 1918 po prijatí Ústavy Československej republiky. Pred vojnou existovalo na Slovensku len 44 maďarských stredných škôl, po vzniku ČSR nastal rozmach školstva a do roka bolo otvorených 31 slovenských stredných škôl, aj prvá slovenská vysoká škola, Československá štátna univerzita, s neskorším názvom Univerzita J. A. Komenského v Bratislave. O tri roky neskôr, v školskom roku 1921/22 na nej študovalo 32 žien (15 na lekárskej, 10 na filozofickej a 7 na právnickej fakulte). V rovnakom školskom roku bolo na Slovensku už 2458 slovenských ľudových, 87 meštianskych a 41 stredných škôl. A v školskom roku 1946/47 na univerzite študovalo až 1476 žien.
Hrboľatá cesta k emancipácii
Vznik Slovenského štátu v roku 1939 vrátil do školstva oddeľovanie dievčat od chlapcov, čím stratili možnosť študovať na pôde jednej inštitúcie. Vzdelanostná úroveň Slovákov bola vtedy veľmi nízka. V čase, keď ženy iných štátov Európy už študovali na stredných a vysokých školách, na Slovensku pod nadvládou Maďarov bolo nutné bojovať za práva detí na elementárne vzdelávanie v materinskej reči – slovenčine. Ešte dve generácie dozadu tak mala až jedna desatina žien neukončené základné vzdelanie, dve tretiny ukončili len základné, necelá pätina učňovské školy, len necelá desatina stredné školy s maturitou a vysokú školu malo len jedno percento žien. Preto bol „inžinier“ pre generáciu našich starých rodičov „pojem“.
Štúdium technických vied na Slovensku má tradíciu od roku 1770, kedy bola založená Banská akadémia v Banskej Štiavnici z čias Rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá však v roku 1918 zanikla a bola premiestnená do Budapešti. V roku 1939 vznikla Vysoká škola technická v Bratislave, v školskom roku 1946/47 na nej študovalo 78 žien. Na Slovenskej vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, ktorá vznikla v roku 1946, študovalo v prvom roku 33 žien a na Slovenskej vysokej škole obchodnej, ktorá vznikla o 6 rokov skôr v Bratislave, 183 žien. Medzi učiteľmi na týchto univerzitách nebola v tom čase ani jedna žena. Napriek polenám zo strany štátu však spolok Živena obhajoval koncepciu spoločensky aktívnej Slovenky a kritizoval názory a nariadenia podceňujúce ženy a ich vylúčenie zo vzdelania.
Emancipácia žien počas socializmu uľahčila predovšetkým prístup žien k vzdelaniu a platenému zamestnaniu. Horšie to už bolo so zastúpením na vedúcich pozíciách a tiež pokiaľ išlo o dvojitú záťaž žien. Ženy sa v snahe vyrovnať mužom v práci unavili oveľa skôr, keďže domáce práce ostávali plne na ich pleciach. A tak si výrok “Mama varí, otec číta noviny” pamätá väčšina z nás nielen z čítanky, ale aj ako živý obraz zo svojho detstva. Vzdelanostná úroveň žien sa počas socializmu nielenže vyrovnala mužom, ale v niektorých stupňoch ju aj prevýšila. V zastúpení dievčat na rôznych stupňoch škôl sa Československo zaradilo na popredné miesto vo svete, čím predbehlo aj mnohé rozvinuté kapitalistické štáty. Ženy dodnes vedú pred mužmi, pokiaľ ide o výšku vzdelania, nejako sa nám to však nevypláca. No to je téma na iný článok.
Feminizmus je spoločnosťou dodnes vnímaný často negatívne, takmer ako nadávka. No práve vďaka svetovému a európskemu feminizmu tvoria dnes ženy na Slovensku významnú súčasť kvalifikovaných pracovných síl a podieľajú sa na riadení v najrozličnejších oblastiach hospodárskeho, kultúrneho a politického života. A to by nešlo bez vzdelania, ku ktorému prístup dnes pokladáme za samozrejmosť. Nemôžeme už zmeniť minulosť, ale je dobré ju poznať, aby sme mohli zmeniť budúcnosť.