Vďaka za projekt, ktorý odelil zrno do pliev. Vážení, som na šrot. Týždeň nábehu systému, 20 hodín práce denne. Predtým 4 – 5 mesiacov príprav. Oddychujem, a ešte stále som v stave iba jedlo a spánok. Prvé dva dni som si nebola schopná vybrať peniaze z bankomatu, lebo som zabudla PIN. Odhadla som všetky úzke hrdlá a všetky problémy pri nábehu. Čo som mohla, to som pripravila. Prekonala som všetko, čo som si kedy myslela a zdola som svoj Everest. Moje sny (reálne v spánku) sú momentálne o tom, že komplet všetkých manažérov posielam do pikaču s pozdravom kuričova žena v češtine (aka choť topiče). Ale dala som to. Utvrdila som sa v tom, že moja Maslowova pyramída je v poriadku. Robím to, čo ma baví. A to je našťastie také komplikované, že si to robím po svojom. A manažéri iba zabezpčujú powerpoint, maily a jiru. Celý život som sa držala stranou, bavilo ma riešiť problémy a navrhovať riešenia. Pri strete s testosterónom som ustúpila, lebo mne išlo o riešenie. Kľudne som prenechala vavríny iným ľuďom. Stále som chcela dokázať, že som dobrá, študovala som a púšťala som sa do vecí, ktoré nikto iný nechcel. Po 20 rokoch som sa dostala do pozície, kde si ma ľudia z vysokého manažmentu žiadajú na riešenie projektov. Kde sa mi dostáva pochvala (každý z IT vie, že useri iba kritizujú). Prišlo to odrazu, nenormálne diskrétne. Jeden deň = 0, druhý deň = 1. Zrazu zistíš, že tvoje riešenia sa používajú ako doporučenie pre ďalšie vylepšenia. A správcovia IS vedia identifikovať časť Tvojich funkcií, lebo citujem “to dáva logiku”. Zrazu Ťa všetci pozývajú do teamu, a veselo cicajú z Tvojich nápadov. Máte niekto podobný zážitok? Je to neuveriteľný pocit, byť “influencer”a udávať smer. Po 20 rokoch nenápadnej, ale tvrdej práce. Len ja neviem, čo…