Stanislav Kucharík je bývalý manažér, z ktorého sa stal programátor. Prvý bug vyriešil v roku 2015 vo veku 28 rokov a odvtedy sa na programovanie vrhol naplno. Ako sám hovorí, na písaní čistého a ľahko udržiavateľného kódu je závislý a konečne má zo svojej práce naozajstnú radosť. Inšpiruj sa aj ty jeho zaujímavým príbehom ako začať programovať.

V rozhovore sa dočítaš:

• ako sa Stano z pozície vedúceho oddelenia dostal k programovaniu,
• kde sa naučil programovať a čo mu pomohlo,
• čo musel obetovať dramatickej zmene kariéry,
• ako má podľa neho vyzerať úspešný startup a firemná kultúra,
• aké IT projekty odporúča.

Kto si? Čomu sa teraz venuješ a aké technológie ovládaš?

“Kto si” je otázka, na ktorú by som každý deň odpovedal inak, tak snáď to nejak vyplynie zo zvyšku rozhovoru.

Nedávno sme sa k podobným úvahám dostali v debate s kamarátkou. Hovorila mi o mladšom bratovi, ktorý sa hľadá, drasticky mení svoje ciele a celé to pôsobí, že vlastne nikam nesmeruje. Spomenul som, ako som sa pred tromi rokmi rozhodol, že budem programátor. Vtedy som nevedel ani len vymenovať tri programovacie jazyky a teraz robím front-end developera pre jednu z najlepších firiem v regióne. Ona mi na to povedala, že “ale ty si si šiel za svojim cieľom a celé si si to odmakal“. No a tak som jej vymenoval koľko krát som si “nešiel”, “neodmakal” a proste zmenil smer.

Bol som čašník, učiteľ angličtiny, auditor, šúpal som ryby na Aljaške a nalieval v letiskovom bare v Belfaste, robil som v korporáte, bol som trénerom Lean 6 Sigma metodológie a finalistom startup inkubátora. A takto by som mohol pokračovať.

Fandím ľuďom, čo na prvý pokus v živote našli to, čomu sa chcú venovať, ale tým, čo sa hľadajú, odkazujem: bojujte ďalej, stojí to za to a dáva vám to profesijnú flexibilitu, a to bude čoskoro jeden z najdôležitejších skillov na pracovnom trhu.

Momentálne teda robím front-end programátora vo firme Exponea a som za to životu veľmi vďačný. Front-end znamená z technologického pohľadu JavaScript, HTML a CSS a v dnešnej dobe pri takomto projekte aj nejaký ten framework, u nás je to Angular. Najbližšie mám z toho k JavaScriptu a Angularu.

Čomu si sa venoval predtým, ako si začal programovať?

Posledné tri roky pre IT som robil pre Shared Service Centrum spoločnosti Henkel. Začínal som ako Key User na program pre účtovníkov, prešiel asi sedem pozícií a skončil ako vedúci oddelenia kontinuálneho zlepšovania procesov. Prakticky to, ale nakoniec bolo o niečom inom a preto som aj odišiel.

Prečo si sa rozhodol prejsť práve do IT? Ako vznikla táto myšlienka?

Keď som dal výpoveď, nemal som plán. Bol som unavený. Cítil som, že som nešiel správnym smerom, ale nemal som predstavu, čo ďalej. Úplnou náhodou som sa ocitol na týždeň v coworkingu v španielskej dedinke Sende. Jeden večer pri pive mi Edo (zakladateľ sende.co), povedal, nech sa zamyslím mimo pomyselného boxu a poviem, čím by som chcel byť. Odpovedal som, že asi niečo s finance, možno controlling. On na mňa pozrel ako na niekoho, kto sa práve potkol o svoje IQ a zopakoval, že “outside of the f**g box“.

Tak som sa zamyslel a povedal, že čarodej. Vedieť zhmotniť veci, čo mám v hlave, priviezť ich k životu. Vedieť sa zatvoriť na pár hodín, dní alebo týždňov v miestnosti s tým, že keď z nej vyjdem, bude existovať niečo, čo predtým nebolo. Pri ďalšom pive som sa dozvedel, že asi chcem byť programátor.

Aké boli tvoje prvé kroky k tomu, aby si naozaj začal programovať?

Išiel som na Google. Prvá otázka bola, či programátor potrebuje mať dobrú pamäť. Ja mám totiž pamäť zlatej rybičky. No zistil som, že stačí rozumieť princípom, zabudnuté príkazy sa vždy dajú vygoogliť. Nasledovali desiatky prečítaných článkov, blogov a diskusií, až som sa dostal k prvým MOOCs ( Massive Online Open Courses). Našiel som záznamy z vyučovania a Harwarde a Stanforde, množstvo tutorialov a všetko to bolo zadarmo. Prelomový kurz bol pre mňa Intro to Computer Science na Udacity.

Učil som sa v priemere 14 hodín denne a miloval som každú sekundu. Teda prvý týždeň.

Potom to začalo kolísať a pocity triumfu sa striedali s frustráciou, akú som dovtedy nepoznal. Najbližšie k tomu má asi skladanie nábytku z Ikea. Idete krok po kroku podľa dokonalého návodu až do bodu, kedy nič nedáva zmysel. No a takto to šlo od jedného online kurzu k ďalšiemu asi tri mesiace až do bodu, kedy som si uvedomil, že asi potrebujem ísť medzi ľudí.

Tak som išiel na prezenčný kurz webdesignu od Learn2Code, kde nás učil Yablko. Pre mňa je tento chalan unikátnym spojením odbornosti, schopnosti vysvetliť zapamätateľným spôsobom a človečiny, ktorá sa už dnes nenosí. Yablko ma tiež odporučil na stáž do firmy Wezeo, kde si ma nakoniec nechali jeden a pol roka.

Kompletne zmeniť svoju kariéru v 28 rokoch nedokáže každý. Čo všetko si musel obetovať?

Najmä čas a ego. Pol roka som sa nevenoval ničomu inému a ťahal som od rána do večera. Keď mi niečo nešlo, sedel som pri tom, kým ma fyzicky nebolela každá myšlienka. Nehovorím, že sa to inak nedá, ale toto bola moja cesta. To ale pre mňa nebolo to najťažšie.

Rokmi som si o sebe vybudoval určitú predstavu a zrazu bola väčšina toho pri každodennej práci irelevantná.

Keď som odchádzal z Henklu, viceprezident spoločnosti sa ma pýtal, či si to nerozmyslím. Rok na to som vo Wezeo súperil o neplatenú stáž s “deckami”, čo chcú zmysluplne stráviť leto a každý z nich má viac skúseností ako ja.

Veľká zmena a prechod do IT by asi nebol možný bez podpory okolia. Kto pomáhal tebe?

Tých ľudí bolo veľa a nechcem, aby to vyzeralo ako ďakovačka za Oscara, ale musím začať mojou mamou. Svojim životom mi ukázala, ako veľa sa dá dosiahnuť, keď sa človek nebojí riskovať a nevzdáva sa.

Pri začiatkoch programovania to bol určite môj najlepší kamarát, Jano Stanček, ktorý šiel do toho so mnou a dal tomu celému pridanú hodnotu spočívajúcu v snahe byť lepší ako on (smiech).

Yablka som už spomínal, ale obrovskú rolu zohrali aj chalani z Wezeo, ktorí mi dali šancu v dobe, kedy by mi ju dal málokto. Tam som aj stretol chalaniska, ktorého všetci volajú Psycho a to bol pre mňa ďalší zlomový moment.

Psycho mi robil mentora a dnes sa rád chváli tým, že to on ma naučil programovať. Venoval mi veľa času, naučil ma, ako veci zbytočne nezamotávať a zároveň, ako ich navrhovať tak, aby sa s nimi v budúcnosti ľahko pracovalo. Tie lekcie boli pre mňa občas veľmi ťažko stráviteľné, ale nakoniec je to asi dobre. Motivovalo ma to najskôr skúsiť všetky vlastné spôsoby a ísť si po radu až keď som bol naozaj v koncoch. Zároveň ma vedel podporiť, keď som to potreboval a za to som mu tiež vďačný.

Z mojej skúsenosti je teda MENTOR faktorom, ktorý vie aj desaťnásobne zvýšiť rýchlosť, ktorou napredujete a ak sa vám niekto takto venuje, treba si to vážiť a zaslúžiť.

Spomínal si, že robíš “pre jednu z najúžasnejších firiem v regióne”. Čím je pre teba výnimočná?

Exponea je pre mňa ukážkou toho, ako by mal úspešný startup vyzerať. Základom je produkt, ktorý rieši reálny problém a o toto riešenie má trh preukázateľný záujem. Firma má dve hlavné osobnosti: jednou je vizionár a odborník na problematiku, druhou je špičkový manažér a “problem solver”, ktorý má za sebou úspechy v biznise.

Títo ľudia okolo seba postavili tím, ktorý reálne robí z problémov príležitosti. Aby to neboli len prázdne slová – nová európska legislatíva okolo GDPR je komplikáciou pre celé naše odvetvie a Exponea z toho za pár mesiacov spravila jeden z hlavných dôvodov, prečo si kúpiť náš produkt.

Jedným z najdôležitejších faktorov je pre mňa firemná kultúra. Viem, už sa z toho stáva buzzwordom s ironickým podtónom, ale ja som sa ešte nestretol s atmosférou, ktorá by ľudí viac podporovala v napĺňaní vlastného potenciálu. Tu sa každý deň niečo deje, stále prichádzajú nové iniciatívy, nápady a možnosti realizácie, pričom prevažná väčšina prichádza zdola. A vedenie sa zároveň aktívne stará o to, aby si ľudia nenaberali zodpovednosti nad únosnú mieru.

Raz chcem mať vlastnú firmu a pre mňa je Exponea ihriskom, kde sa každý deň z pomerne bezpečnej pozície učím, ako na to. A učím sa to od najlepších vo svojom obore, či už ide o programovanie, alebo produkt, marketing, sales, operations a podobne.

Než som sem prišiel, skúšal som rozbehnúť niečo vlastné a spätne som rád, že to nevyšlo. Som presvedčený že každý rok tu mi ušetrí aspoň dva roky pokusov a omylov vo vlastnej firme.

Dosť bolo minulosti. Čomu sa plánuješ venovať v blízkej budúcnosti?

Posledných šesť rokov som mal jasne zadefinované ciele a plány a ak som ich nemal, intenzívne som ich hľadal. Spätne si uvedomujem, že väčšina z nich mala základ v mojej nespokojnosti so životom a sebou samým. Celé to došlo do bodu osobnostnej krízi – zrazu mi nebolo jasné, kto som. Ivo Večeřa, úžasný človek a náš firemný kouč, to nazval “rozpadom referenčného rámca”. Začal som si teda budovať nový. Snažím sa na svet pozerať bez filtrov, ktoré som si vybudoval a ktoré medzi časom prestali byť aktuálne.

A tak nejak v poslednej dobe zisťujem, že som vlastne veľmi spokojný človek.

V tomto duchu mám nateraz len jeden plán: užívať si to, čo mám. Som medzi ľuďmi, od ktorých sa môžem veľa naučiť a vďaka dobre nastavenému systému a veľmi efektívnemu vedeniu na to máme aj priestor. Z každého code-review od chalanov sa učím niečo nové, čo je skvelý pocit a myslím, že mi momentálne viac netreba.

Mimo práce je okolo mňa zopár projektov, ktoré sa mi páčia a keď mám ako, tak sa snažím aj pomôcť. Momentálne je to najmä Mini Tech MBA for Women a Night of Chances. Jeden malý projekt sme si rozbehli aj v práci a to sú meetupy ngBeer, kde sa stretáva komunita okolo Angularu a front-end vývoja a s ktorými mi veľmi pomáha kolega Peťo Mucha.

Podstatou ngBeer je, aby bolo kam prísť a v uvoľnenej atmosfére sa podeliť o svoje najnovšie skúsenosti, radosti, ako aj frustráciu spojenú s front-end vývojom. Zároveň sme chceli vytvoriť priestor, kde by sme sa mohli všetci spoločne a bez zbytočného stresu zlepšovať v prezentovaní. Vedieť sa postaviť pred skupinu ľudí a predať im svoje skúsenosti je skill, ktorý v programátorskej komunite nie je bežný, ale ako všetky ostatné, aj ten sa dá naučiť.

Peťo nedávno rozbehol jednu super vec – facebookovú skupinu IT eventy a podujatia. Vďaka nemu máme eventy mieste zoradené na jednom mieste v kalendári tejto skupiny. Veľmi odporúčam.

No a v súkromnom živote mám tiež veľa dôvodov na radosť. S priateľkou zvažujeme rekonštrukciu bytu, čo znamená veľa návštev Ikea, následnej frustrácie z nábytku a úplne novú sériu nespokojnosti so životom (smiech). Proste “first world problems” – ale aj z toho sa treba tešiť.

Ďakujem za rozhovor.