Predstav sa tým, ktorí ťa nepoznajú 🙂

Som Jano Suchal, robím v Slovensko.Digital. Som jeden zo 6-tich zakladateľov. Už je to vyše troch rokov, čo sme založili Slovensko.Digital. Vzniklo z toho občianské združenie a teraz nás je, myslím, že 13, alebo možno až 15. Nie všetci sme fulltime, robíme na dennej báze všetko, čo sa týka egovernmentu.

Ako tvoj osobný príbeh súvisí s E-governmentom a verejnou správou?

Môj osobný príbeh. Ja som sa motal okolo štátnych dát. Keď som študoval na FIIT-ke a robil si tam doktoranda, robil som s grafmi. Nie s tými excelovskými, ale také tie prepojené grafy, čiže vrcholy, hrany a algoritmy nad tým. Hľadal som nejaký dáta set. Vtedy som si stiahol obchodný register a začal som s tým robiť pokusy.

Foaf.sk

Vyliezol z toho taký malý projekt foaf.sk. Ani neviem, čo je s ním, predali sme to 10 rokov dozadu. Vtedy to bola celkom veľká vec, bol to jeden z prvých projektov, čo robil s otvorenými dátami. Asi to bolo aj zaujímavé, lebo to malo dosť veľkú návštevnosť. V princípe Finstat je pokračovateľ, ktorý to potiahol úplne na iný level. To bol prvý moment, keď som sa stretol s verejnou správou, lebo som potreboval ich dáta. Ani som sa ich nepýtal, len som si ich proste stiahol, ta legislatíva bola vtedy voľnejšia, teraz to už nejde tak ľahko.

otvorenezmluvy.sk

V tom čase som sa dal dokopy aj s alianciou Fairplay, robili sme dátové projekty. Tam som sa začal viac rýpať v štátnych zákazkách. Vytvorili sme portál www.otvorenezmluvy.sk Myslím, že teraz to už nefunguje, nemali kapacitu to ďalej riešiť. Sťahovali sme zmluvy z centrálneho registra. Čistili a OCR-kovali ich, aby sa v tom dalo rozumnejšie vyhľadávať. Keď som sa už rýpal v zmluvách, tak som si pozeral aj štátne IT projekty. Vôbec mi nedávali zmysel tie sumy, tak som sa v tom rýpal ešte viac. Proste som zistil, že je to úplne divné, prečo sa tomu nikto nevenuje, veď to nemôže stáť tak veľa. Tak som zisťoval, že ako sa to naceňuje.

Spolupráca s verejnou správou

Vlastne vtedy som sa spoznal s Ľuborom Illekom, ktorý tam niečo robil v eGovernmente v SOIT-e. Dali sme sa dokopy ešte s ďalšími, s grafikom Jakubom Ptačinom a Peťom Fábrym. 

Robili sme takú akciu “To sa nedá,” kde sme vylepšovali dizajn štátnych webov. Robili sme dva weby, jeden patril daňovej správe, finančnému riaditeľstvu a druhý bol kataster. Oni boli dizajnéri a copywriteri, ja som tam prikvitol náhodou, nech tam je aj nejaký programátor, nech si úplne neuletia.

Vznikla z toho aj spolupráca, ale dopadlo to neslávne, bol z toho prúser. Ja som potom o tom aj písal. Chceli sme im to urobiť zadarmo. Oni si to urobili sami, v princípe skoro to isté, len to obstarali cez nejakú firmu. Nerozišli sme sa v dobrom, prišlo nám to ako hrozný podraz. Mala to byť super spolupráca nadšencov s verejnou správou a dopadlo to úplne divne.

To bol jeden moment, ktorý má strašne nahneval. Kopec ľudí ma kontaktovalo, že čo s tým. Končil vtedy OPIS – operačný program informatizácia spoločnosti, kde sa rozflákala minimálne miliarda euro a všetci sme videli, že tie elektronické služby sa veľmi nepoužívajú. Vtedy vzniklo Slovensko.Digital. 

Vznik Slovensko.Digital

Urobili sme výzvu či to vôbec niekoho zaujíma a celkom veľa ľudí sa na to ozvalo. Spravili sme k tomu aj video, na to reagovalo ešte viac ľudí. Potom prišla myšlienka, že poďme to robiť fulltime. Mišo Truban zavolal piatim svojim kamarátom, ktorí mu povedali, že OK, zaplatíme troch ľudí na fulltime na rok. Dali nám okolo 100 tisíc Eur, čo tak asi vychádzalo na ten rok aj niečo. Začali sme sa tomu fulltime venovať. Dneska sme tu a sme úplne v inom režime.  

Začiatky Slovensko.Digital

Ten začiatok bol veľmi, nazvime to, že agilný. My sme netušili, čo sa stane. Keď sme spúšťali výzvu, nebolo to o tom, že sa tomu ideme venovať fulltime. Proste sme to skúsili a zafungovalo to. Až potom myslím, že to bol Mišo Truban, ktorý došiel s tým, že poďme sa tomu venovať fulltime. 

Prečo si sa ty rozhodol tomu venovať čas?

Ja som taký typ, keď ma niečo naserie, tak proste neplesknem dverami, ale chcem s tým niečo urobiť. Toto bolo niečo, čo s minimálnym úsilím mohlo niečo spraviť, minimálne z toho urobiť tému. Bolo pred voľbami, citlivé obdobie pre politikov a vyšlo to. Moja motivácia bola, že som bol fakt, že nasratý. 

Motivácia zakladateľov

Motivácia ostatných, Ľubor to bral ako ďalší z impulzov, ktorých už zažil viacej vo svojej kariére. Komunita sa v periódach spojí proti tomu, čo sa deje v štátnom sektore, keďže to už poznal, pridal sa. Jan Hargaš sa tiež pridal, lebo to chcel zmeniť. Zvyšok sme videli, že teraz je ten moment, keď treba niečo spraviť, je pred voľbami, videli sme, že to rezonuje a začínal nový operačný program. Lepšia šanca asi ani nebola. 

Keď ste založili Slovensko.Digital, čo boli hlavné ciele?

Na začiatku sme mali taký neštrukturovaný brainstorming, čo s tým vlastne urobiť. Boli dve hlavne vetvy. Jedna bola, že poďme urobiť projekt. Nájdime veľkú firmu, ktorá splní naše podmienky a urobme mega transparentný projekt. Idea bola zverejniť úplne všetko, zdrojaky, proste všetko. Ukážme, že sa to dá urobiť za zlomkovú cenu. A mali sme aj firmu, ktorá by do toho išla. Len potom sme si povedali, že teraz tu budeme robiť dva, tri roky obrovský projekt, ukážeme, že to vieme, čo tým však dosiahneme, bude jeden dobrý projekt a? Ďalej čo? Nechceli sme do toho ísť naivne. 

Vyhrala to nakoniec vetva, že nebudeme robiť jeden projekt, ale ideme robiť strategickú časť. Treba to plošne zachraňovať, respektíve spolupracovať s úradmi, aby čo najviac projektov dopadlo lepšie. Tak vyhrala tá OZ-tková vízia.

Bolo to dobré rozhodnutie?

Ja to hodnotím pozitívne. Aj keď bolo kopec takým tých momentov, čo ťa zúfalo frustrujú, hlavne keď na druhej strane ani obraz, ani zvuk, že proste nechápu. Alebo, že ti niečo sľúbia, ale potom to spravia úplne naopak. 

Veľa sa však podarilo. Sú to veci, že si reálne znížil náklady projektu o milióny euro, alebo sa zastavil projekt za milióny a tie milióny sa použili na iný, možno kvalitnejší projekt, alebo niečo vďaka nám bude stať menej. To je niečo, kde cítim, že sme urobili dobrú vec. 

Priblíž nám niečo konkrétne.

Napríklad sme strašne tlačili do metadokumentu, ktorý sa volá národná koncepcia informatizácie verejnej správy. S ním sme začínali. Chceli sme, aby štát urobil Open API štátu, nech sa otvoria API-čka komerčnej sfére a nech sa štát nemontuje do toho čo nevie, alebo nestíha. Trh ukáže čo má zmysel a keď niečo nebude zvládať, tak tam nech štát zapláta dieru.

Open API je nekonfliktná téma

Takýto otvorený model v zahraničí funguje. Toto vyzerá, že je nekonfliktná téma, že sa to rozbehne. Podľa mňa má to veľký potenciál. V princípe nikto nemá problém priať to. Bezpečáci trošku, akože im stavajú vlasy dupkom, ale to sa vyrieši. 

Čo by Open API prakticky znamenalo pre ľudí?

My sme o tom rozmýšľali úplne naopak ako štát. Zobrali sme, že čo sú najväčšie agendy, čo rieši bežná firma a čo musí asi tak mesačne vykazovať. Zistili sme, že je strašne veľa oznamovacích povinnosti. Napr. keď niekoho zamestnáš je s tým milión papierovačiek, všetky tie mesačné zúčtovania, DPH-čky, mesačné výkazy, do zdravotnej a sociálnej poisťovne, na finančnú správu. Prečo by sa mal budovať nový štátny systém, keď v účtovnom programe klikneš, kde to chceš poslať a hotovo. Takéto API, to by bolo ono.

A to je len začiatok, potom je tu založenie SRO-čky, ty povolíš tretej strane, že má za teba založiť SRO-čku. Predstav si to ako APP-ku, na mobile klikneš, že si chceš založiť SRO-čku. Oznámi ti, že táto APP-ka je schválená štátom a chce zistiť, či máš dlh, v obchodnom registri či si konateľ, či nemáš v registri trestov nejaký prúser atď. Zaklikneš či môže alebo nemôže. Vyberieš si meno SRO-čky a ideš ďalej.

My Data a zmena trvalého pobytu  

Ďalej je tu koncept, ktorý sa volá My Data, ide o to, že štát o tebe eviduje informácie, ktoré by mal s tvojim súhlasom sprístupniť a poskytnúť tretím stranám. Notorický príklad, ktorý je z hľadiska IT triviálny je zmena trvalého pobytu. Malo by to fungovať tak, že napíšem, že som sa presťahoval odtiaľto sem. Nový občiansky si nechám vydať na ministerstve vnútra. Keď to zapíšu, automaticky sa to zverejní všetkým, ktorým som to dovolil. Zabudnime už na oznamovaciu povinnosť a pokuty ak to nenahlásiš do nejakého termínu.

To je blbosť. Mňa nezaujíma, že štát ma má tam zlé zaevidovaného. Keď sa presťahujem, chcem to vyriešiť hlavne mimo štátu. Chcem, aby to pošta vedela, banka, môj operátor a všade, kde to treba hlásiť. Toto je IT-čkársky úplne jednoduchá vec. Zmenil som trvalý pobyt, toto je môj provider, tak klik a pošle im tam notifikáciu, oni si to už zariadia, lebo ja som im to už dovolil. Nerozumiem, čo je tak komplikované spraviť to. Už to malo byť roky a štát to proste nedáva, takéto úplne triviálne záležitosti, ktoré vedia človeku ušetriť veľa času. 

Jeden krát a dosť

Od tohto je krôčik k ďalšej veci, jeden krát a dosť, štát spravil projekt OverSi. Je to dobrý nápad, občanovi to odbremení tú časť, že nemusí behať po úradoch, úradník to urobí za neho. Ale to je strašne málo. To je ako chváliť sa, že keď prídete do banky, tak vás nepošlú na inú pobočku, lebo, že tam ste si zakladali účet. 

To je interná vec štátu, mňa zaujímajú služby nad tým. Predstavme si takú službu, proaktívnu, narodí sa dieťa, štát to vie ešte skôr ako sa to dieťa narodí, veď je o tom lekársky zápis. Čo keby, keď sa to dieťa narodí, tak mamička nemusí riešiť dlhý zoznam veci, čo treba kde vybaviť. V tom momente má určite iné problémy. Štát jej do schránky pošle: “Milá mamička, gratulujeme, túto to máte všetko predvyplnené. Chcete, alebo nechcete túto dávku a OK, enter a dovidenia, hotové.” Takto by to malo fungovať, toto nie je raketová veda, za tým nie je nič komplikované, žiadna umelá inteligencia, žiadne blockchainy, jednoduchá databáza. 

Prečo sa to nedá?

Ja nerozumiem, prečo toto je taký strašný problém. Chápem, že sme zviazaní legislatívou, ktorá sa zásadným spôsobom nezmenila od Márie Terézie. Stále je to v režime, že úradník čaká, kým služobníček občan príde si niečo od neho vypýtať a on na neho nahučí, že to má zle. 

Je niekde, kde to funguje? Často sa spomína Estónsko?

Estónsko je notoricky príklad. Severské krajiny majú takú vec, že daňové priznanie ti pristane v schránke a je predvyplnené. Ty s ním súhlasíš alebo nie. Ak nie, pošleš opravené. 

Jednak si pri estoncoch treba dávať bacha, majú vynikajúci marketing a nie úplne všetko, čo hovoria, je tak ako to tvrdia. Oproti nám mali dve obrovské výhody, jednak, že keď sa odtrhli od Rusov, tak začali na zelenej lúke, čiže neťahali si so sebou papierový svet. Mohli si to vybudovať veľmi rýchlo nanovo. A druhá vec je, že nemali eurofondy. Hovorí sa, že mali málo peňazí, takže to museli vyriešiť veľmi efektívne. Mali aj šťastie, lebo v tom čase to chytil nejaký osvietený človek z IT-čkovej firmy a povedal, že on to uprace. Urobili to a podarilo sa. Stavili na čiernu a vyšlo to.

Čo by Slovensko potrebovalo, aby to tu mohlo ísť tým správnym smerom?

Aby to zafungovalo, vidíme kritický problém v tom, že nie sú ľudia na strane štátu, ktorí by takéto veci ťahali. Buď sú tam ľudia, ktorí sú tak zahltení bežnou agendou, že to nezvládajú. Alebo sú tam ľudia, ktorí sú zaplatení strašne neadekvátne.

Podľa teba by mal štátny software prevádzkovať samotný štát, alebo súkromný sektor?

To sa asi nedá povedať všeobecne. Keď sa pozriem do komercie, tak obidva modely existujú. Máš firmy, ktoré si outsourcujú celé IT-čko a nemajú s tým problém a sú firmy, ktoré majú naopak veľmi silné IT-čko.

Estonci napríklad išli trochu inak, oni do veľkej miery outsourcovali, podobne angličania. Len oni si nakupujú ľudí, napríklad IT-čkára na celý rok. On im in-house robí, ale je to externista. Tých modelov je veľa a nedá sa povedať, čo sa dá úplne outsourcovať. Web stránku nejakého úradu, to je asi zbytočné, aby robil interný človek. Ten by sa mal venovať obsahu a nie wordpress-u.

Veľká chyba sa urobila, že štát presunul svoj core biznis úplne von a stratil kontrolu. On už ani nevie vlastnú agendu. Bol som veľa krát svedkom, že sme prišli na úrad a spýtali sme sa ich otázku, na ktorú by mali vedieť odpoveď. Oni sa museli pýtať dodávateľa, lebo on o tom vedel najviac. A to podľa mňa nie je dobrý stav, lebo potom je dodávateľ veľmi silný, a preto si zbytočne pýta viac.

Má štát vlastný interný tím programátorov čo to robia?

Na niektorých úradoch to je, ale nevidím tu silnú IT-čkársku kapacitu. Je veľa takých, čo píšu dokumenty. Túto časť máme vyriešenú, napísať plány vieme super. Problém je, aby sa to čo sa napíše aj urobilo.

Je to tým, že byť plateným IT-čkárom v štátnej správe je iné ako v súkromnej firme? 

Jednak je to oveľa väčší tlak zvonku, sú to verejné peniaze. Druha vec, že tie peniaze sú neporovnateľné. Je problém, keď máš rodinu vyžiť z toho, čo na úrade dostaneš. Neviem si to predstaviť, prečo by to niekto robil, keď môže zdvihnúť kotvy a mať v kľude prácu v nejakej firme. Bude sa tam cítiť oveľa lepšie, robiť na globálnom produkte a mať dva krát, tri krát taký plat. 

Sú IT-čkári v zahraničnej štátnej správe lepšie zaplatení?

Málokde sú platy porovnateľné s komerčným sektorom, ale podľa mňa u nás je to úplný extrém. Tabuľky. Tu môže pracovať jedine junior, inak to nedáva zmysel. 

Dalo by sa to zmeniť, ale problém je aj o poschodie vyššie, kde nie je úprimný záujem to riešiť. Biznis funguje lepšie, keď tam nie sú ľudia, ktorí oponujú. Je to také perverzné otočenie celého konceptu. 

Videli sme, že pokiaľ tam bol človek, ktorý je príčetný a osvojil si tému, tak to fičalo, bolo to super. Keď to rieši človek, čo to vidí prvý krát a proti nemu sedí zástupca firmy, ktorý je rádovo lepšie zaplatený, tak on ho okašle. Natlačí mu do hlavy, čo vlastne ani nechce. 

Nemohol by štát vytvoriť spoločný tím so súkromným sektorom?

Prečo by to mal súkromný sektor robiť? Štát má dosť peňazí, len ich má divne alokované. Firmy, pokiaľ je tam obchodný záujem, tak veľmi radi spolupracujú, nie sú sprostí. Ak im začneš šľapať na päty v témach ako nákup, obstarávanie a tam zistia, že si musia viacej konkurovať, alebo by zákazky boli menšie, tak vtedy to škrípe. Tu sú predstavy zásadne odlišné. 

Vráťme sa k Slovensko.Digital. Aké sú vaše najbližšie ciele?

Teraz sa venujeme návrhu a presadzovaniu politík, tým sa myslí Open API, ľudské zdroje, obstarávanie a iné politiky, ktoré považujeme za vhodné, aby ich štát riešil. Open API sme rozbehli, máme pripravené dokumenty, tu sa to hneď prehuplo do presadzovania. Pri ľudských zdrojoch je dokument, ale veľmi sa to nerozbieha. Pri obstarávaní, tam už je to ďaleko, tam sa to seká pri pripomienkovaní. Open dáta je téma, ktorú nebude treba veľmi otvárať, len udržiavať, všetci to akceptujú.

Red Flags

Potom máme Red Flags, kde hodnotíme projekty, čo je veľmi konfliktná zóna. Štátny projekt má životný cyklus, začne to reformným zámerom, napr. zmena v procesoch, alebo len vytvoriť podporný systém. Následne sa urobí štúdia uskutočniteľnosti, kde sa povie, toľko to bude stáť, toto sa bude robiť, také sme si nastavili KPI a teraz či to vychádza, alebo nie. Väčšinou to musí vyjsť, lebo inak by bol problém. Zverejnia to, spravia povinné verejné vypočutie a každý môže poslať pripomienky. K pripomienkam by mali zaujať stanovisko.

Fáza návrhu

My sa v tejto fáze môžeme vyjadrovať, preštudujeme si návrh. Veci, ktoré hodnotíme sú, či to spĺňa jeden krát a dosť, ako sa to bude obstarávať, aký je časový plán, ako to zapadá do celkovej stratégie, či to nie je úplne mimo a nikoho to nezaujíma, či by sa nedalo niečo podstatnejšie riešiť.

Fáza obstarávania a realizácie

Teraz sme vo fáze, že veľa projektov skončilo pri štúdii, sú schválené buď s našimi pripomienkami, alebo sa na to vykašľali. Teraz začne obstarávanie, tá fáza bude teraz najbližší rok. V tejto fáze budeme mať sadu iných redflagov, či to sedí s tým čo sa dohodlo, aká bude cena, aké sú podklady, aká forma obstarávania bude. 

Ďalšia fáza, keď už sa projekt realizuje sa hodnotí, či je to používateľský prítulne, či sú cieľové skupiny správne navrhnuté, či je to v súlade s dizajn manuálom. K celému procesu sme vytvorili hodnotiacu metodiku. 

Ak si to predstavím, máme tu projekt, niekto ho prejde, ak sú v ňom problémy, označí ich červenou vlajočkou. Ak projekt nazbiera viac vlajočiek, tak ho neodporučíme.

Už keď má jednu, tak je to problém. Ak je ich viac, tak je to megaproblém. Opakujú sa stále tie isté problémy, nedá sa zistiť, odkiaľ je suma za realizáciu, podľa čoho sa navrhoval rozpočet, atď.  K nejakému modulu je napísané, že bude stáť tri milióny euro a nikde nie je napísané, čo ten modul bude robiť, tak sa pýtame ako ste na tu sumu prišli. 

Rešpektujú to?

Ako kto. Väčšinou už podľa toho ako odpovedajú, vieme nakoľko si na ten projekt budeme musieť dať pozor. Niektorí s tým nemajú problém, vysvetlia to, povedia ako to vyrátali, niektorí strašne mlčia a to je pre nás redflag sám o sebe. Veľa sa dá vyčítať z toho, ako druha strana reaguje, čo za tým asi bude.

Pomáha vám, že o problémových projektoch verejne komunikujete?

Áno. Ono je to vlastne tak, že sa to až do posledného momentu snažíme nekomunikovať verejne. Je tam kopec situácii, ktoré sa nikdy na našich médiách nedočítate, lebo sa vyriešia predtým potichu. A to nemyslím, žeby sme niečo schovávali, ale že sa to vyrozpráva a povie sa OK, mali ste pravdu, OK my sme nemali pravdu, je to ináč, ide sa ďalej. 

Keď narazíme na veľký problém a ide to verejne von, tak je to niečo ako záchranná brzda, vtedy už zlyhali všetky pokusy o spoluprácu, respektíve nebola odozva z druhej strany. Vtedy verejný tlak pomáha, ale opäť záleží ako to berie druhá strana. Sú ministerstva, ktoré to berú veľmi vážne, iným je to úplne jedno. 

Čo očakávaš?

Neviem to zatiaľ vyhodnotiť, myslím že budú obrovské tlaky na čerpanie, lebo nestíhajú čerpať.

Ako fungujete ako organizácia? 

To, čo robíme by sa dalo rozdeliť na biznisové služby, voláme to ekosystém. Toto mám ja na starosti. Je to vývoj interných produktov a služieb. Aj takých, čo robíme úplne zadarmo, napr. zverejňujeme nejaké dáta a API-čka a potom sú to platené služby. Máme aj komunitnú a členskú časť. Medzi členmi sú aj firmy.  Pravidelne sa s nimi stretávame a riešime plány a čo sa bude robiť. 

Stretávky a projekty

Robíme stretnutia pri pive, chodíme do Košíc, Žiliny, kade tade. Robíme aj hackathony a komunitné projekty, napr. volby.digital a navody.digital chystáme spustiť. Tie do veľkej miery vznikli len vďaka komunite, my sme to podporovali. Nedávali sme do toho veľa interných kapacít, hlavne sme to riadili. 

Komunita

Za tie tri roky sme sa naučili, čo sa oplatí outsourcovať do komunity.  S komunitou je to tak, že nemôžeme len tak rozdávať úlohy, chalani teraz budete robiť po večeroch, no nebudú. Takto to nefunguje. Musíme veľmi zvažovať, čo dáme robiť komunite, lebo je s tým veľa riadenia a prehovárania. Niekedy je lepšie sadnúť si na jeden deň a urobiť to interne. Začínajú sa nám vytvárať skupinky, ktoré nám v mnohých veciach vedia pomôcť.

Napríklad volby.digital to vždy zafunguje, tam sa nájde skupinka piatich, desiatich ľudí, ktorí každý porobí trošku za jeden, dva dni a urobí sa to. Navody.digital vyzerá, že by to mohlo tiež zafungovať. Len to bude oveľa väčší projekt. Ťaháme ho do veľkej miery interne, lebo je na ňom veľa roboty, ktorú nemôžeme pustiť von, lebo by sme stratili nad tým kontrolu. 

Niektoré členské firmy, napríklad Eset, majú program, kde dovolia svojim zamestnancom časť pracovného času venovať nejakému občianskemu združeniu, alebo dobrovoľníckym aktivitám. Oni im to preplatia. Takto nám vedia pomôcť, často to nie sú len kóderske veci, ale aj copywriting, sales, alebo security. 

Ako je to s financovaním Slovensko.Digital, žiadate o 2 percentá?

2 percentá majú pre nás zmysel, lebo sú to neviazané peniaze, ktoré nám vedia vykryť akýkoľvek výpadok. Potom máme členské dary, od firiem a jednotlivých členov. Tiež nie sú viazané na špeciálny účel. Keď sa niečo udeje počas roka a potrebujeme zmeniť focus, tak to sú najlepšie peniaze.

Potom sú to granty, niektoré sú zastabilizované, už viac krát nám dala nadácia Pontis a americká ambasáda na projekt Redflags. Je to stabilný projekt, kde celkom presne vieme odhadnúť koľko to bude trvať a čo to bude stáť. Máme aj európsky grant na presadzovanie politík. Je spojený s veľa režijnými nákladmi, výkazmi pre EÚ. Potom máme vlastné služby, ktoré nám niečo zarábajú. 

Chceme, aby to bolo vyrovnané, aby sme nemali ani veľa grantov, ani veľmi komerčných vecí. Malo by to byť na tretiny, granty, komerčné projekty a neviazané peniaze,  čiže členské a 2 percentá.

Kto podporuje Slovensko.Digital?

Skôr menšie firmy, alebo tie, kde máme sympatie majiteľa firmy, tie nás finančne podporujú. Priamo sa možno nezaujímajú o našu činnosť, ale podporujú to ako dobrú vec. V ich rozpočte to často nie je veľká položka.

Individuálni podporovatelia nie sú často ani našimi členmi, ale pomáhajú nám aj inak ako finančne, zvyčajne sú to IT-čkari, niečo treba opraviť, skonzultovať, prediskutovať riešenia na platforme. Mnohí to preklopili do formálneho členstva, členské je u nás 100 Eur na rok. Môže potom prísť na naše interné členské meetingy a baviť sa s nami, najesť sa, zažiť to.

Ďakujem Ti za rozhovor.