Boris Duchaj je vyštudovaný lekár s dlhoročnou praxou, ktorý sa už od mladosti venoval programovaniu. V súčasnosti pracuje v Siemens Healthineers na vývoji softvérov pre diagnostické prístroje na pozícii product owner.
Vieme o Vás, že ste vyštudovaný lekár, aj pracujete ako lekár a popritom sa venujete profesionálnemu programovaniu. Ako sa z aktívneho lekára stane aktívny programátor?
Budem úprimný, nie je za tým, žiadna „success story“, skôr by som povedal, že taký je život. Programovaniu sa venujem prakticky od štrnástich rokov, kedy som dostal Commodore 64 a nebavilo ma len hrať hry, tak som sa vŕtal v BASIC-u a neskôr aj trochu v Assambleri.
Postupne som prešiel od C, TurboPascal, Delphi až po programovanie na webe. Štúdium medicíny som si zvolil, lebo mi až tak nešla matematika, čo je celkom zvláštne, ale bavila ma biológia a tiež som mal lekárov v rodine. Programoval som aj počas štúdia na lekárskej fakulte, zúčastnil som sa aj ŠVOČ, kde som niečo aj vyhral. Tiež som pracoval ako grafik na medickom časopise a robil IT technika v Spolku medikov. Po ukončení štúdia medicíny som pracoval na dohodu ako programátor v jednej firme. A pre kliniku kde som pracoval, som vymýšľal rôzne softvérové pomôcky, čo viedlo až k vytvoreniu interného informačného systému. Dokonca sme sa dostali až k tomu, že sme boli schopní zobraziť RTG snímky pri lôžku pacienta na tablete. Avšak aj mňa dostihla realita slovenského zdravotníctva, pracovné vyhorenie, ktoré pramenilo aj z nepochopenia a ignorancie, preto som sa rozhodol pre radikálnejšiu zmenu. Začal som pracovať v Siemens Healthineers medzi IT profíkmi a musím povedať, že to bola a stále je zaujímavá škola života ako po stránke ľudskej, tak aj odbornej. Ale povolanie lekár je už raz také, že ak vás baví, nedokážete sa toho úplne vzdať, a tak som sa po čase vrátil aj k medicíne a dva dni v týždni pracujem ako lekár.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že lekár a programovanie nejde dokopy, že sú to úplne odlišné povolania. Vy ste dôkazom toho, že je to úplne opačne. V čom sú tie hlavné prepojenia medzi Vašimi dvoma povolaniami?
Nejaké „magické“ prepojenie neexistuje, skôr je to fakt, že dnes medicína nemôže existovať bez IT. Je to všade okolo nás a v medicíne to má svoj obrovský význam. Programovanie je z určitého pohľadu podobné procesu diagnostiky a liečby. V televíznych seriáloch máme množstvo čarovných lekárov, ktorí zavrú oči a „bum“, určia správnu diagnózu. V skutočnosti musíte mať množstvo vstupných údajov, tie musíte vedieť správne zoradiť, roztriediť, následne analyzovať a podľa výsledku začať liečbu. Pričom výsledok je veľmi podobný programovaniu. Len nepíšete kód, ale liečite. Záleží to po tom od vás – ak sa vo veciach radi „šprtáte“ a ste skôr technický typ, tak môžete byť lekár – programátor, ale aj softvérový analytik, eventuálne niekto, kto vymyslí niečo zaujímavé, ale nevie to „nakódiť“.
Sme zvyknutí na akési predpoklady, napríklad, že lekári sú lekári, lebo nerozumejú technike, pritom rádiológovia musia parádne ovládať technológie, aby mohli popisovať snímky pacientov. Chyba je aj v systéme – na vysokej škole sa programovanie a celkovo IT za mojej éry učilo spôsobom, že naprogramujeme si kvadratickú rovnicu. No ruku na srdce, akurát to u väčšiny mojich kolegov vyvolalo veľkú nechuť k IT. Počas štúdia by sa to malo vnímať komplexne, aby budúci lekári pochopili, na čo je celé „IT“ dobré, ako môže pomôcť, a hlavne, ako to správne používať. V dnešnej dobe už nehovoríme, že by bolo fajn mať nejaké vzdelanie v IT, ale je to vyslovene nevyhnutné na mnohých úrovniach.
Slovenské zdravotníctvo bojuje s mnohými problémami, ktoré Vy vidíte zblízka a priamo sa dotýkajú aj technológií. Čo je podľa Vás riešiteľné ad hoc, čo by mali slovenské zdravotnícke zariadenia, resp. zodpovedné orgány urobiť ako prvé?
Toto je veľmi ťažká otázka, na ktorú dať konkrétnu odpoveď by bolo z mojej strany veľmi odvážne. A druhá vec, zasahuje do toho politika, a o tom tu nechcem hovoriť. Ad hoc riešenie podľa mňa neexistuje. Možno má niekto predstavu, že nalejeme milióny do systému, kúpime najnovšie technológie a ľudia sa postavia do radu, že to chcú používať. Najskôr je nevyhnutné nastaviť zmýšľanie lekárov a zdravotníckeho personálu a musíme s tým začať už na univerzite. Je zaujímavé, že mnohí lekári používajú najnovšie technologické výdobytky v súkromí, ale akonáhle majú začať inovácie používať v medicíne, sú proti a odmietajú ich. Prečo? Je na to množstvo dôvodov. Zoberte si dnešné smartfóny, wearables a všetko to, čo používame v každodennom živote, prechádza dizajnom, testovaním a analýzami, aby to bolo čo najviac „user-friendly“. Na druhej strane množstvo medicínskych softvérov má UI dizajn urobený programátorom. Možno sa niekto aj urazí, ale dizajn užívateľského rozhrania patrí do rúk ľuďom, ktorí to budú používať. Ale programátor si to prostredie nastaví tak, aby to vyhovovalo kódu a viem, o čom hovorím, nie som iný (úsmev).
Ďalším dôvodom je, že v nemocniciach máte na všetko samostatné programy, ktoré majú totálne odlišné rozhrania a spôsoby práce. „UX Designery“ to nazývajú „UX peklo“. Takže na jednej strane máme super jednoduché smart zariadenie a na druhej strane musím 15-krát kliknúť, aby som sa dostal k laboratórnym hodnotám pacienta.
No a do tretice nemáme skutočne funkčný eHealth systém. Niekto môže a aj bude toto tvrdenie namietať, ale spýtajte sa bežných lekárov, ako sa to používa a či to aktívne využívajú. Máme eRecept máme ePN, ale ruku na srdce, sú v tom poisťovne a financie, preto to musí fungovať. Avšak ešte stále musíte nosiť svoje nálezy k lekárovi, a možno v tom systéme aj sú, no ako ich tam nájsť? Z tohto všetkého vyplýva, že začiatok celého procesu digitalizácie zdravotníctva je už pri výchove nových lekárov, ich prístupe k novým technológiám, a následne je to aj na softvérových firmách, ktoré majú správne reagovať. Vo väčšine prípadov je to o tom, že tu máš program a musíš ho používať. V nemocničných informačných systémoch nie je tlak na užívateľské prostredie, nutne k tomu potrebujeme novú legislatívu. Dnešné webové stránky alebo mobilné aplikácie majú „vypiplané“ prostredie tak, že ak niečo nie je tam, kde to patrí, vzniká problém. Ale softvér, ktorý sa stará a informácie o pacientovi, je naďalej veľmi zle prehľadný. Takýchto príkladov je mnoho. Môžeme samozrejme povedať, že je v tom politika a dostávame sa do začarovaného kruhu.
Čomu konkrétnemu sa venujete v Siemens Healthineers?
Aktuálne som na projekte eHealth, ktorý umožňuje prácu s medicínskymi informáciami pre lekárov a pacientov vo webovej aplikácii a na mobilných zariadeniach. Umožňuje prepojenie medzi infraštruktúrami nemocníc, napojenie na štátne dáta o lekároch a pacientoch. Vo výsledku sú tieto dáta namapované a spracované tak, že lekár alebo pacient v nich môže vyhľadávať, pričom zobrazenie je prehľadné a intuitívne. Pacient si napríklad môže naplánovať návštevu u lekára, z domu nahrať potrebné dokumenty, navštíviť lekára doslova z pohodlia domova, alebo prezrieť dostupnú zdravotnú informáciu.
Lekár ma možnosť nahliadnuť do zdravotníckej informácie pacienta, zúčastniť sa liečebného konzília s iným lekármi, môže posielať dokumentáciu, prehliadať výsledky vyšetrení z CT, RTG a MRI v prehliadači. To všetko v súlade s medzinárodne platnými štandardmi a právnymi normami. Takýto systém používajú v mnohých krajinách sveta, takže môžeme vyhodnotiť, že je to komplexné riešenie.
Čo sa mňa týka, prechádzam na tomto projekte z pozície developera na pozíciu product ownera, tak uvidíme, ako mi to pôjde.
V čom vidíte potenciál a možnosť rozvíjať ďalšie inovácie v rámci medicínskych prístrojov?
Súčasná medicína sa bez prístrojov nezaobíde, dnes nemôžete urobiť prakticky žiadnu diagnostiku bez nejakého prístroja. Potenciál je v tom, že prístroje sa musia stať jednoduchšími na ovládanie, bezpečnými a prepojenými. Celkovo je veľký tlak na „remote care“, teda starostlivosť na diaľku. Skúste si predstaviť situáciu, že kvôli základným laboratórnym parametrom si urobíte odber krvi doma, a následne si online spravíte konzultáciu u lekára. Znie to ako sci-fi, ale pri niektorých diagnózach je to už vo svete pomaly štandard. Kontrola hladiny cukru v krvi, kontrola krvného tlaku, a mnohých iných fyzikálnych a laboratórnych parametrov sa už dá takto spracovať. Lekár má možnosť skontrolovať pacienta bez toho, aby ten musel opustiť pohodlie domova.
Ďalším dôležitým využitím je okamžitá kontrola pacienta po privolaní rýchlej zdravotnej pomoci. Primárna diagnostika „onside“ je napojená na nemocničný systém, lekár má prakticky dáta o pacientovi skôr, ako ten príde do nemocnice a môže okamžite plánovať ďalšiu diagnostiku.
Týka sa to aj diagnostických prístrojov ako CT, MR, PET/CT, USG, teda zobrazovacích modalít, kde ich vieme prepájať a fúzovať snímky a následné napojiť na „augmented reality“ (rozšírenú realitu). Predstavte si pacienta s nádorom, ktorému spravíte CT, MRI, PET/CT, následne vytvoríte virtuálny model pacienta a chirurg si môže natrénovať operáciu na tomto modeli, nájsť optimálne riešenia a prístupy, a tým sa znižuje riziko pre pacienta, pretože chirurg už vie, čo ho asi čaká. Nehovoriac o možnosti rozšírenej reality priamo počas operácie, môžete sa pozrieť až za pole, ktoré vidíte. Možností je veľmi veľa.
Rozšírená realita, umelá inteligencia sú prítomné v medicíne čoraz viac. Do akej miery môže AI zastúpiť alebo nahradiť lekárov?
Očakával som túto otázku a poznám ten citát Geoffreyho Hintona z roku 2017 (držiteľa Turingovej ceny z roku 2018), ktorý voľný prekladom povedal: „Je úplne jasné, že o 5 rokov bude deep learning lepší ako rádiológovia.“ Realita je taká, že máme rok 2024, ale len veľmi málo AI softvérov je certifikovaných ako medicínske zariadenie (medical device) a tie čo áno, slúžia na veľmi špecifické účely.
Nie je to také jednoduché, ako si poniektorí predstavujú, pretože na to, aby ste mohli niečo použiť na liečbu pacienta, musí to byť certifikovaná medicínska technológia. A certifikácia je veľmi náročný proces. Platí to aj pre softvér a AI je softvér. Takže na to, aby ste mohli povedať, že AI dokáže nájsť tumor v CT snímke, musí to najskôr prejsť prísnou zdokumentovanou kontrolou kvality, testovaním, musí to byť reprodukovateľné, aplikovateľné všade s rovnakým výsledkom, nesmie to byť „black box“, a samozrejme, musíte splniť všetky právne normy pre daný štát. Na Slovensku udeľuje túto certifikáciu Štátny ústav pre kontrolu liečiv (ŠÚKL). A ešte veľmi dlho potrvá, kým nás bude liečiť nejaký robot.
V čom vidíte uplatnenie AI v medicíne v najbližších rokoch?
Napríklad v rádiológii ide nielen o využitie pri spracovaní obrazu, ale aj v plánovaní, manažovaní pacienta, dokonca aj v rekonštrukcii obrazu, dávkovania rádioterapie, alebo napríklad pri liečbe rádionuklidmi a dozimetrii. Využitie je obrovské. Treba si ale uvedomiť, že AI je pomôcka a nie kompletná náhrada za niečo a niekoho. Je to podobné, ako si myslieť, že sme objavili lopatu a tá nám postaví celý dom. AI ako medicínska pomôcka musí podliehať nastaveniu správneho používaniu podobne ako každé vyšetrenie. Aj vyšetrenie na CT alebo postup pri chirurgickom zákroku či dávkovanie liečiv podliehajú nastaveným pravidlám.
Zatiaľ sme v ére, že lekár je zodpovedný za pacienta a lekár rozhoduje o liečbe. Ide hlavne o to, ako my, ľudia, tie pravidlá nastavíme, a to platí vo všetkom. Teraz je obdobie obrovského „hype-u“, riešime chatGPT, GenerativeAI a podobne, ale príde vytriezvenie ako pri všetkom v minulosti. Existuje veľa takých príkladov – vedci natrénovali AI model, ktorý na základe RTG hrudníka vedel predpovedať, že či pacient skončí na intenzívnej jednotke (ARO). Mal vynikajúce výsledky pre danú nemocnicu, jeho úspešnosť bola takmer 100%. Tak ho nasadili inde a v inej nemocnici to vôbec nefungovalo. Pozreli sa na to, prečo ten model v nemocnici A fungoval a prečo v nemocnici B nie. V nemocnici A ku každému RTG hrudníka uvádzali aj čas vyšetrenia a AI model sa naučil, že väčšina pacientov skončí na ARO, ak sú snímkovaní v určitú hodinu. Nemocnica B túto informáciu neuvádzala, a preto to celé nefungovalo. Model vôbec nezaujímalo, čo je na RTG snímke, zaujímal sa len o časový údaj na snímku.
AI je určite jedna z možných ciest kam sa medicína môže a asi aj bude uberať. Predstavte si obrovské množstvá dát, ktoré vyprodukuje zdravotníctvo o pacientoch, ochoreniach, diagnózach, postupoch. Ak to chcete upratať a utriediť, potrebujete silného pomocníka, a v tom je umelá inteligencia ten správny smer.
Ako sa pozeráte na svoju budúcnosť – ostanete časom už len pri programovaní alebo sa chcete naďalej venovať aj praktickej medicíne?
Ako som spomínal, vrátil som sa späť na dva dni v týždni k medicíne, priznám sa, aj mi to chýbalo. Čo sa týka programovania, tiež by som to nerád opustil, lebo ma to baví. Teraz ako product owner je to síce v menšom rozsahu, ale zase môžem robiť iné rozhodnutia a musím sa pozerať na všetko s tým, aký dopad to má na produkt a užívateľov.
Rekreačne si programujem v súkromí, napríklad manželke som teraz spravil takú jednoduchú appku na plánovanie zaradenia laborantov k prístrojom. Začínam sa zaoberať AI v nukleárnej medicíne na oddelení, kde pracujem ako lekár. Chcem do toho vniesť medicínsky pohľad a niečo určite vyskúšam. Dúfam, že sa raz dopracujem do stavu, že spojím tú praktickú medicínu a IT svet do jedného súvislého celku. Aktuálne sú to dva svety spojené len veľmi tenkou čiarou. Uvidíme, ako sa medicína bude vyvíjať a čo nové prinesie budúcnosť. Možno sa jedného dňa dopracujeme k tomu, že IT a AI bude samostatný predmet na medicíne, možno nepovinný. Medicína síce má svoju biofyziku, ktorá pokrýva veľké spektrum, no IT je ďalšia veľká samostatná kategória.