Naši predkovia vedeli, že „mlčať je zlato“. Naši predkovia však netušili, že emócie, ktoré prežívame dnes budeme raz môcť v tej istej sekunde odoslať na známosť celému svetu a ostanú nadlho, ak nie navždy niekde zapísané. Áno, všetko sa dá zmazať, ale nie vždy úplne dôkladne. O tom ale tento článok nie je, tému kyber-bezpečnosti nechám na odborníkov. Ja sa chcem zamerať skôr na to, kde začína a končí naše pracovné súkromie.

Na známosť sa dáva …

Nielen zamestnávateľ, ale aj celý pracovný trh je vašim publikom a naše osobné životy sa s pracovnými prelínajú stále viac – v práci máme priateľov i nepriateľov, priatelia v osobnom živote nám zase častokrát môžu pomôcť užitočným tipom či radou pre pracovný život. A to všetko offline i on-line.  Bohvie, možno raz aj k manželskému sľubu okrem tradičného „v zdraví aj v chorobe“ atď pribudne „offline aj on-line“.

O tom, že recruiteri si „preklepnú“ uchádzačov o zamestnanie na internete sa už popísalo mnoho, spolu s varovaniami o tom, čo je vhodné a čoho sa vyvarovať vo svojom on-line živote. Všetci sme čítali alebo počuli historky, ako ľudia prišli o zamestnanie potom, čo poslali na facebook alebo twitter nevhodný status či fotografiu.  Počula som napríklad o mužovi, ktorému o chlp ušla pozícia viceprezidenta v istom strategickom podniku, pretože mal na súkromnej facebook stránke smiešnu fotku z pláže, kde napodoboval chôdzu tučniaka. Fotka sa objavila v médiách s titulkom: „Myslíte, že tento chlapík je súci byť viceprezidentom?“

V recruiterskej praxi na Slovensku sa s týmito prípadmi nestretávam, prechodná strata súdnosti sa však skutočne nemusí vyplatiť. V jednej smernici, ktorú som čítala je na rozlíšenie toho, čo je ešte o.k. a čo už nie jednoduché pravidlo: Ako by sa vám páčilo, keby sa vami zdieľaná informácia objavila na titulnej stránke novín a prečítali si ju vaši rodičia?

Internety a práca

Pravdepodobne  každý zamestnanec sa stretol s pojmami ako „Interná smernica“ či „Code of Conduct“. Rôzne spoločnosti ku otázkam čo sa patrí a čo nie, respektíve, čo je dovolené a čo nie, stavajú rozdielne. Smernice je potrebné dodržiavať, pretože ich porušenie môže viesť ku disciplinárnemu konaniu, prípadne až rozviazaniu pracovného pomeru. Hoci sa smernice môžu zdať niekedy obmedzujúce, tvoria kultúrnu platformu spoločnosti, kde sa stretávajú ľudia s rôznymi návykmi, hodnotami a preferenciami. Ich cieľom je teda primárne nastaviť pravidlá hry.

Niektoré spoločnosti zakazujú zamestnancom facebook, iné aj používanie súkromnej pošty či internetu v pracovnej dobe celkovo, iné nedovolia zamestnancom, aby pripájali vlastné zariadenia. S tým všetkým je potrebné počítať a vybudovať si istý pocit konformnosti, ak chcete pracovať pre nadnárodnú spoločnosť. Podpisom pracovnej zmluvy ste totiž súhlasili, že s pravidlami hry súhlasíte.

Sociálne siete a ja

Ja osobne som do sveta sociálnych sieti vhupla cez LinkedIn.  LI bol založený v roku 2003, a hoci som v roku 2006, keď sa rozšíril aj u nás nerozumela, prečo a načo ho mám vlastne používať, veľmi rýchlo sa pre mňa stal nástrojom číslo jedna – množstvo pozícii som obsadila práve vďaka tomuto nástroju, bola som vďaka nemu headhuntovaná na jeden z mojich predošlých džobov a našla som si tam svoju súčasnú prácu.

Zažila som aj krátke on-line intermezzo na MySpace, ale potom prišiel … Facebook.  Práve som sa sťahovala z Prahy do Bratislavy a facebook sa stal mostom medzi mojim starým a novým životom, starými a novými priateľmi. Časom nová hračka stratila svoje čaro a zrušila som svoj účet, aby som sa po troch rokoch vrátila. Tentokrát bolo mojim cieľom byť bližšie k čitateľom môjho blogu na wordpresse, čo funguje dodnes.

A propos, blogy a osobné web stránky. Bez ohľadu na platformu, obsah osobných blogov a webov môže tiež byť predmetom internej smernice spoločnosti, pre ktorú pracujete. Pravidlá pre blogovanie sú približne tie isté, ako pre zdieľanie obsahu na sociálnych sieťach – hoci človek niekedy má chuť vypísať sa z frustrácie a poslať ju do sveta, okrem chvíľkového dobrého pocitu úľavy mu to môže pekne skomplikovať život. Tak či onak, bloger sa musí naučiť žiť s predstavou, že ho môžu konfrontovať nielen trottli, neanonymní či anonymní diskutéri, ale aj jeho šéf či kolegovia.

Na Slovensku menej používané sú Twitter, Pinterest, Wattpad  a bohviečo ešte – suma summarum ciest na zdieľanie svojich názorov, emócii a hodnôt pribúda. Priamo úmerne s ich počtom by mala rásť aj naša obozretnosť a sebadisciplína. O tom, aké ľahké je stratiť pojem o čase pri surfovaní na sieťach nemusím určite písať.

Prečo vlastne ešte písať o sociálnych sieťach?

Každý je niekde registrovaný, nakupujeme on-line, zamilúvame sa, hádame, predvádzame, smútime; pýtame si rady, dávame odpovede, skrátka, sociálne siete a on-line život sa stali paralelou k našim realitám vo fyzickom svete. A svet nás vidí.

V USA je dokonca vyvinutý špeciálny tréning pre recruiterov AIRS, ktorý im pomáha identifikovať a nájsť správne talenty cez internet. AIRS je starší ako Google, a svoje techniky naučili už množstvo recruiterov, ktorým pomáhali ešte pred vznikom LinkedIn a Facebook-u.  Osemhodinový tréning je zakončený dvojhodinovou certifikovanou skúškou a prináša neuveriteľné výsledky. Metódy tohto vyhľadávania sú ďaleko komplexnejšie než pokročilé Boolean vyhľadávanie na sieti.

Čo to pre nás znamená?

Ak na sieti zdieľate svoje znalosti, zručnosti a odborné kvalifikácie a zároveň presiaknu aj informácie o vašich hodnotách a koníčkoch, ktoré môžu dokresliť váš profil,  potom pre vás môže byť skutočne užitočnou praxou tvoriť aktívne svoj on-line obsah. Tvoríte totiž svoje budúce príležitosti.