Prečo písať blog

140

Drahý čitateľ. Musím byť k tebe úprimný. Tento, ani žiadne z mojich ostatných článkov som nepísal kvôli tebe. Nepísal som ich ani, aby som sa prezentoval, a ani preto, aby som prispel k informovanosti môjho okolia v danej téme. Keď som s tým všetkým začínal, tak ma ani nenapadlo, že budem písať blog, a dokonca mojim cieľom ani nebolo mať články. Ak som teda nechcel nič z toho, prečo strácať čas písaním?

Veľká časť ľudí sa dostáva k písaniu blogu z dvoch dôvodov: chcú prezentovať svoje myšlienky alebo chcú prezentovať seba. Ani jedna z týchto motivácií nie je v podstate zlá. Aby som splnil ktorúkoľvek z nich, potrebujem články. A aby som mal články, potrebujem ich napísať. A tak ľudia píšu. V mojom prípade bola ale táto reťaz obrátená. Najprv vznikla potreba písať a výsledkom tejto snahy boli články a nakoniec blogovanie.

Pred tým, než vám objasním motiváciu, ktorá ma k písaniu poháňa, bude dobré, ak vám poviem o dvoch fenoménoch, s ktorými sa stretávam (a predpokladám že občas aj vy).

Perspektíva vysvetľujúceho, nie tvorcu

S tým prvým som sa doteraz stretol v kolektíve pri riešení programátorskej úlohy. Situácia vyzerá nasledovne:

Už nejaký čas riešim problém a neviem si s ním rady. Všetok kód sa mi zdá jasný a prechádzal som ho očami už niekoľkokrát. Všetko vyzerá byť správne, ale chyba sa stále prejavuje.

Po vyčerpaní všetkých základných postupov riešenia volám kolegu, aby mi s tým skúsil pomôcť. Kolega si sadá vedľa mňa a ja mu začnem vysvetľovať, o čo sa tu snažím. V polovici rozprávania a vysvetľovania narazím v kóde na časť, kde je problém. Predtým som ju už niekoľkokrát kontroloval a vždy mi pripadala v poriadku a zrazu pri jej vysvetľovaní objavím chybu. Všetko, na čo sa kolega zmohol, bolo len pritakávanie.

Problém som objavil úplne sám, ale až v momente, keď som mu začal kód vysvetľovať.

Takúto situáciu som zažil veľakrát na strane toho, čo rozpráva ale aj toho, čo počúva. Dokonca som čítal o programátorovi, ktorý mal na monitore hračkársku kačičku, ktorá mala hlavu upevnenú na pružine. Takže keď jej do nej buchol, začala mu pritakávať a on sa dal do vysvetľovania (viem, dosť extrémny prípad :)).

Druhý fenomén je omnoho všeobecnejší. Je to prípad, kedy máte niekomu vysvetľovať nejakú tému. Povedzme, že pred týždňom ste o nej nič nevedeli. Od vtedy ste si niečo naštudovali a teraz máte za úlohu to vysvetliť vašemu známemu.

Veľa vecí si nepamätáte presne a nie všetkému úplne rozumiete, ale pustíte sa do toho. Keď skončíte, zistíte, že zrazu akosi lepšie rozumiete danej téme. Nie že by ste mali informácií viac, ale skôr do seba zapadajú a začínajú sa vynárať súvislosti, ktoré ste doteraz nevideli. A pritom stačilo, že ste danú tému niekomu vysvetlili.

Čaro formulácie

Oba tieto prípady majú vlastne spoločnú podstatu, a to že ste nútení niečo niekomu vysvetľovať a výsledok toho vysvetľovania je, že máte zrazu v danej téme jasnejšie. To vysvetľovanie je proces, pri ktorom ste (a toto je dôležitý bod) nútení formulovať vety. A vety (ako nás učili už na základnej škole) sú ucelené myšlienky.

Vďaka tomu ste vlastne nútení si urobiť poriadok v myšlienkach. Ak niekomu vysvetľujete tému, musíte tieto myšlienky formulovať v správnom poradí a tak, aby medzi sebou súviseli. A vďaka tomuto procesu tomu začne lepšie rozumieť aj váš vlastný rozum (keďže je to neurónová sieť, tak sú pre neho súvislosti tým najlepším, čím ho môžete kŕmiť).

Ale čo s tým všetkým má spoločné písanie? No vezmite si tento článok. Práve vám písomne vysvetľujem, aký efekt môže mať vysvetľovanie nejakej témy. Som nútený vám to predostrieť v logickom poradí a tak, aby jednotlivé časti na seba naväzovali.

Som nútený zosumarizovať vedomosti, ktoré som nabral a odvodiť z nich závery a tie zformulovať v rozumnom rozsahu. Som nútený zostaviť súbor ucelených myšlienok, a takto zároveň predostrieť môjmu rozumu túto tému ešte raz a spôsobom, že ju bude môcť ľahšie spracovať.

O tom je písanie, a preto píšem. Nie preto, aby som mal články alebo blog.

Články sú vlastne druhotným odpadom pri procese písania. Hlavná motivácia je urobiť si jasno v nejakej téme. Veľmi dobre to funguje napríklad po prečítaní nejakej knihy (a teraz nemyslím beletriu).

Taká, povedzme odborná kniha v sebe obsahuje kopec faktov, ktoré sú často podávané zrozumiteľne a v správnom poradí. Rozum každého človeka ale funguje inak, a preto ak ich preformulujete ešte raz a to tak, ako je to pre vás vhodnejšie, vedomosti sa vám lepšie usadia v hlave (celkom vhodná metafora).

Ako som už povedal (a v tomto sa budem opakovať, lebo je to základný princíp), náš rozum je neurónová sieť vhodná na hľadanie a uchovávanie súvislostí. Aj preto vám materiál, v ktorom je viac súvislostí, pripadá lepšie zapamätateľný ako len informácie podávané v sekvenčnom poradí. Mimochodom je to vynikajúci spôsob ako si upevniť vedomosti o školskom štúdiu – naštudovať zopár kapitol z knihy a potom o nich za 15-20 minút napísať článok.

Ak by ste sa rozhodli, že skúsite nasledovať môj príklad, vedzte, že to nebude ľahké. Vlastne to bude veľmi ťažké. Ja osobne považujem proces formulovania zmysluplných správne usporiadaných myšlienok za jeden z najťažších mentálnych úkonov.

Dôležité sú dve veci:

  1. nevzdať to a

  2. nepodliehať kritike

To prvé vyžaduje výdrž, to druhé úzko súvisí s dôvodom, prečo píšete. Ak totiž začnete uvažovať takto: potrebujem sa prezentovať -> potrebujem blog -> potrebujem články -> potrebujem napísať článok; tak ste pravdepodobne práve skončili. Bude to preto, lebo vás zničí kritika. Či už vlastná alebo kritika ostatných.

Vaša vlastná kritika vás bude hnať do perfekcionalizmu (ktorý sa inak hláskuje ako p-a-r-a-l-ý-z-a) a kritika ostatných vás sklame, lebo budete mať pocit, že sa snažíte kvôli nim a oni vašu prácu nevedia oceniť.

Ak sa rozhodnete písať kvôli samotnému písaniu, tak vás vaša kritika nezničí, lebo je jedno, ako vyzerá článok, podstatné je, že písanie článku splnilo účel. Rovnako vám nebude vadiť kritika ostatných, pretože ste nepísali pre nich.

A článok môže byť naozaj zlý, ale čo na tom, keď nebol cieľ mať dobrý článok, ale cieľom bolo to, čo sa pri písaní deje?

Kľudne ho môžete po dopísaní hodiť do koša, podstatné je, čo ste si z jeho písania odniesli. Koľko faktov si budete pamätať a či vám to písanie niečo dalo. Ale aj keď sa stanete imúnni voči vonkajšej a vnútornej kritike, stále to bude ťažké. Stále budete potrebovať výdrž, aby ste s tým neprestali.

Aby ste pochopili, stačí keď si otvoríte nejaký program na písanie a začnete si do neho písať článok o poslednej knihe, ktorú ste čítali alebo prednáške, ktorú ste počuli. Skúste si to, ja kľudne počkám… Nie? No tak niekedy inokedy. Jeden pokus by ste tomu ale mohli dať.

Prvý rok som články vôbec nepublikoval. Len som písal články tak do zásuvky. Potom mi napadlo, že možno z nich bude mať niekoho osoh a ja by som mohol získať aj nejakú spätnú väzbu. A tak som ich vybral zo zásuvky a začal publikovať.

Keby si dal niekto námahu a usporiadal ich za sebou, zistil by, že sa nevenujú žiadnej jasnej téme, ani nesledujú nejakú zrejmú líniu. Sú skôr ako stopy, história tém a myšlienok, ku ktorým som sa dostal a ktoré stáli za to, aby som si v nich urobil jasno.

Dobrý článok? Chceš dostávať ďalšie?

Už viac ako 4 200 z vás dostáva správy e-mailom. Nemusíš sa báť, nie každé ráno. Len občasne.

Tvoj email neposkytneme 3tím stranám. Posielame naňho len informácie z robime.it. Kedykoľvek sa môžete odhlásiť.