Alebo stále je to o tom istom
Patrím k tým, ktorí pamätajú roky, kedy sa ešte vážne uvažovalo, či a aký majú prínos počítače. Či nie sú to drahé zábavky a či nie sme príliš dobre platení vo väzbe na výsledky.
Mnohokrát opodstatnene, lebo ich využitie a prínosy boli neporovnateľné s investíciami do rozsiahlych klimatizovaných priestorov techniky a ľudí.
Dnes o infokomunikačných technológiách niet pochýb, a to prakticky vo všetkých oblastiach nášho života. Stačí sa obzrieť len zopár rokov dozadu a vidíme, ako sa náš bežný život zmenil – veď zorganizovať si dovolenku kdekoľvek na svete, alebo nakúpiť dnes môžeme „z tepla domova“ a to, čo sme predtým nevedeli vôbec, neskôr cez „faxovanie“, je dnes cez WEB otázka zopár minút.
To, čo bolo pred 30 rokmi inštalované v klimatizovaných sálach, máme dnes v ruke s funkcionalitou, o ktorej sa nám ani nesnívalo.
Neskromne si myslím, že z mojej generácie som nadpriemerne IT gramotný a aj plne závislý na mojom notebooku. Veď celý môj život bol spojený s „počítačmi“. Mám aj vďaka tomu viacej zo života. A necítim sa byť jeho otrokom /dá sa vypnúť/ – je to pre mňa obrovský pomocník a som rád, že je to tak. Je pre mňa viac ako mobil, lebo len to, čo mám v mailoch, „si pamätám“ a riešim.
Udiala sa obrovská zmena za posledné roky. Ale keď sa bavím s ľuďmi z biznisu, tak cítim, že sa význam vzájomnej komunikácie koncový užívateľ – IT dodávateľ stále nedoceňuje. Pritom v dnešnej informačnej dobe si myslím, že význam komunikácie pre úspech sa dokonca podstatne zvýšil… a tak mi dovoľte podeliť sa s mojou skúsenosťou.
Učím sa rozprávať jazykom kmeňa
Po skončení VŠ som začal pracovať v obuvníckom priemysle v Partizánskom. Boli to pre mňa veľmi užitočné roky, ako absolvent špecializácie, ktorá sa volala „matematické stroje“, som mal šťastie, že ma čakal americký počítač WANG, čo nebolo v tých časoch bežné.
Mal som veľmi progresívneho šéfa, ktorý rýchlo pochopil, ako moju zapálenosť využiť. Pracoval som na generálnom riaditeľstve a môj šéf, aby „prelomil“ odmietanie podriadených podnikov k úspore nákladov, mi dával úlohy analyzovať efektívnosť výroby jednotlivých druhov obuvi.
Podklady som dostával od podnikov a vyvíjal som SW, ktorý mu generoval analýzy efektívnosti. K výstupom zvolal poradu a na „mojich“ podkladoch im dokazoval, že priestor na to je. Bola to jednostranná komunikácia a dosť ostrá. Podriadení sa nedokázali brániť, môj šéf mal informačnú výhodu.
Neboli to príjemné stretnutia. A „vinník“ bol jasný – bol som to ja a aj mi to dali „baťovci“ z podnikov riadne pocítiť. Bol som ten, ktorý je „veľmi múdry“, a to nevie o zložitosti „šušterčiny“ nič, veď mu ešte „tečie materské mlieko po brade“. Pochopili som, že toto nechcem – ale čo s tým ?
Nebolo to pre mňa jednoduché – šéf je šéf, toho treba poslúchať, ale cítil som, že uznanie od podnikov potrebujem a majú aj pravdu, skutočne som nevedel nič o zložitosti riadenia obuvníckeho podniku.
Skrátim to – využil som, že údaje pre analýzy mi dávali podniky a môj šéf mi nezakázal im analýzy dávať. A tak som zároveň dal výstupy šéfovi, aj do podnikov a osobne som ich aj vysvetľoval a „učil“ ich „čítať“. Takže na ďalšie porady už prichádzali z podnikov pripravení a aj s námetmi ako veci pohnúť dopredu.
Bolo to však aj o mojom učení – vzájomne chápať ich problémy, zložitosti výroby obuvi, proste veci, ktoré ma nielen nikto neučil, ale ani som o nich nechyroval. Môj šéf rýchlo pochopil, „odkiaľ vietor fúka“, ale nemal argumenty – veď podklady boli z podnikov a oni mali na ne nárok. Nakoniec chcel zmenu v ich správaní a to sa dosiahlo.
Postupne sa môj vzťah natoľko zmenil so šéfmi podnikových útvarov, že boli moji učitelia a radi chodili za mnou do výpočtového strediska, aby mali výstupy čo najskôr. Za mojich deväť rokov v Partizánskom som získal toľko, že z toho „žijem“ dodnes.
Našiel som model, ako pracovať s koncovým užívateľom, ktorý som úspešne použil v súkromnom podnikaní.
A pochopil som, ako moji kolegovia – kouči hovoria, ako je dôležité hovoriť jazykom kmeňa, s ktorým komunikujem.
Kto sú naši zákazníci?
V praxi som zistil, aký má význam pochopiť to podstatné v biznise zákazníka. Je ale niekedy ťažké zistiť, kto je koncovým zákazníkom. Málokedy sú to útvary, ktoré zaisťujú spoľahlivú prevádzku IT, obstarávacie útvary temer nikdy a niekedy ani tie, čo „platia“. Treba ich však jasne poznať.
Ich definovanie považujem pre úspech za kľúčové. A to nemyslím v prvom rade na predaj. Je to o úspechu projektu. A o tom predovšetkým rozhoduje ten, kto výsledky našej práce využíva. A tomu je skoro vždy jedno aký hardware a software je za tým. Jeho hlavné kritérium je, ako mu nová technika pomohla – skvalitnila a zrýchlila prístup k informáciám, zrýchlila procesy, pomohla plniť požiadavky zákazníka /každý sme aj zákazníkom a aj dodávateľom, a to vo viacerých rovinách/ a pod.
Ak pochopíme podstatu biznisu, ktorý meníme, potom sme schopní komunikovať jazykom, ktorým zákazník rozumie.
A ak sme boli úspešní s projektom riadenia transfúznych oddelení, sledovania pohybu dokumentov vo finančných inštitúciách a inde, tak predovšetkým preto, že som týždne strávil učením sa priamo na pracoviskách potenciálnych zákazníkov, v debatách o problémoch a diskusiách, ako by sme to vedeli zmeniť. A o počítačoch sa skoro nehovorilo – bolo samozrejmé, že to mohlo byť len „vďaka“ im.
A o kľúčovom pochopení, čo majú „počítače“ robiť, je to podľa môjho názoru aj dnes. Niekto povie, dobre, ale to sa týka našich analytikov. Áno, aj. Ale o tom, že sa to týka všetkých, čo s „počítačmi“ pracujeme, sa vás budem snažiť presvedčiť nabudúce.