Som naozaj rada, že som sa zúčastnila tohtoročného TEDx Bratislava 2013. Po prvý krát sa odohrával v nových priestoroch Slovenského Národného Divadla, kde bolo možné vytvoriť oveľa väčší úľ ľudí plných vzrušenia o rozmere 600 účastníkov, ktorí zdieľali spoločne pozitívnu energiu, inšpiráciu a spoznali mnoho nových ľudí.

Na začiatok by som chcela naozaj oceniť snahu organizátorov, ktorí všetko bravúrne zvládli a vytvorili v SND spolu s rečníkmi atmosféru plnú adrenalínu vyvolávajúcu vo vás chuť niečo zmeniť, chuť na nové činy s chuťou spojiť sa s ostatnými, šíriť a taktiež prispieť k naplneniu myšlienok aj na globálnej úrovni.

Považujem to za takmer nemožné, zhrnúť myšlienku za 15 minút, myšlienku, ktorá dokáže ovplyvniť životy ľudí. Za 15 minút je možné povedať približne 2500 slov, čo nie je naozaj veľa, ak chcete zmeniť svet. Myslím, že rečníkom TEDx  Bratislava 2013 sa podarilo zdieľať nápady, hlavné myšlienky, ktorými ovplyvnili stovky ľudí, ktorí boli v sále a preto by som rada chcela ich myšlienky šíriť ďalej aj pre tých, ktorí nemali príležitosť sa zúčastniť a v krátkosti zhrnúť hlavnú podstatu každého z nich a spoločne vybudovať väčší úľ na Slovensku, nielen rozmerov Slovenského národného divadla.

Mne osobne sa páčili všetky bloky prednášok, ale asi najviac v pamäti mi utkvel prvý a posledný blok, kde vystúpili rečníci ako Milan Hejný s prednáškou o matematike, ktorá hneď na začiatok vytvorila v našom slovenskom úle pozitívnu  energiu aj napriek problémom s technikou a zmenila môj pohľad na čísla a učenie matematiky ako zdroj radosti. Sama som tomu  neverila, no na druhý deň som aplikovala jeho metódu na mojom 8 ročnom bratovi a snažila som mu zdeliť myšlienku nazerania na čísla ako na „schému“ formou hry a výsledok bol naozaj pozitívny, preto odkazujem spolu s Milanom: „Deti, nebojte sa matematiky, ale hrajte sa s ňou.“

Najsilnejšie na mňa ako ženu zapôsobila prednáška Diany Fabiánovej. Už keď Ivan Lacko predstavil tému, o ktorej sa bude hovoriť, kamaráti (podotýkam boli to muži), čo sedeli so mnou spozorneli. Nikdy na verejnosti sa nerozprávali s nikým o menštruácii, ako je známe táto téma aj keď je prirodzenou súčasťou života ženy je stále tabu a preto veta „Ak chcete nájsť cestu k žene, pohlaďte jej menštruáciu“ bude dlho tkvieť v ich pamäti. Chcela by som podotknúť, že prednáška naozaj zmenila pohľad mnohých mužov na menštruáciu, s ktorými som sa ten deň rozprávala, začali si uvedomovať, že je to súčasťou biologického procesu ženy a začali sa viac zaujímať o túto „zakázanú tému“.

Nasledoval blok prednášok, ktoré som kategorizovala ako „medicínske“. Prvá od podnikateľa Ivana Štefunka, ktorá ma naozaj zamrazila, kde priamo hovoril o tom, ako človek zo dňa na deň môže prísť o všetko čo má, preto je dôležité dbať na svoje zdravie a vážiť si každý deň svojho života, kde jeho boj o život viedol a motivoval ho z reálnych skúseností k dvom skvelým projektom umožňujúcim si vyhľadať na svete lekára, ktorý ohodnotí vašu diagnózu na základe zaslaného CDčka. Po ňom prišiel Peter Celec, molekulárny biológ, ktorý nám priblížil pohľad na geneticky modifikovanú liečbu a pevne verím spolu s ním, že veda bude napredovať aj v tejto oblasti dopredu a mnohým ľuďom tento spôsob liečby pomôže. Blok uzavrel Viliam Dobiáš slovami „Zachrániť život je jednoduchšie, ako ho splodiť“, kde poukázal na dôležitosť každého z nás, ba priam nutnosť vedieť poskytnúť prvú pomoc zranenému. Síce podľa štatistík, ktoré ukazoval 87% slovenského obyvateľstva teoreticky vie prvú pomoc poskytnúť, ale reálne ju poskytne iba úbohých 3%, preto keď vidíme krv, nepozerajme sa na ňu, ale radšej ju zastavme.

Druhý blok obsahoval tiež mnoho zaujímavých prednášok, ale vzhľadom na rozsah tohto článku nemôžem opísať všetky, no rozhodne ma zaujali, napríklad prednáška od Juraja Bednára o hackerstve, kde hovoril o bezpečnosti, na ktorú by sme mali v online svete myslieť, taktiež vystúpenie Márie Mlynarčíkovej a jej pohľade na slovenský jazyk, kde vyzdvihla najmä na históriu jazyka trochu iným pohľadom, aký nás učili v škole, preto je nutné si náš rodný jazyk vážiť a budovať naďalej našu kultúru.  Druhý blok rozhodne veľkolepo ukončil Jakub Ptačin jeho prednáškou o tom, aké je ľahké zmeniť jeden deň niekomu inému, rovnako ľahké je zmeniť súčasné Slovensko. Stačí sa zaujímať o bežné veci okolo nás, kde na záver predstavil svoj projekt Operačný program pre lepšie Slovensko, ktorý rozhodne podporím aj ja a dúfam aj mnohí z vás. Ak chcete začať, určite si stiahnite jeho 1005 stranovú správu zbytočného textu a nezabudnite podporiť v roku 2034 jeho kandidatúru :-).

V treťom bloku mi otvorila oči najmä prednáška Jany Hossovej, ktorá bojuje Búdkou kníh proti anonymite veľkomiest  projektom s názvom „Poznaj svojho suseda“. Susedia si vzájomne pomáhajú, vymieňajú si knihy a dúfame, že takýchto búdiek pribudne nielen na bratislavskom sídlisku, ale na celom Slovensku viac. Taktiež veľmi poučnou bola prednáška o „Connected Designe“, kde Urlich Weinberg hovoril o novom kreatívnom prístupe k dizajnu založenom na skupinovej spolupráci viacerých ľudí.

Taktiež posledný blok prednášok priniesol informácie o tom, ako potkany môžu zachrániť človeku život, môžeme ich vycvičiť na hľadanie mín, diagnostikovanie rôznych chorôb a mnoho iného. Silno na mňa zapôsobila prednáška Stephena Cavea, kde debutoval knihou o nesmrteľnosti , vysvetlil nám, že strach zo smrti je prirodzeným strachom človeka a mali by sme sa snažiť naplniť svoju knihu života naozaj kvalitným príbehom bez ohľadu na jej hrúbku.

Posledná bola prednáška Michaely Rýgrovej, ktorá ma motivovala doštudovať a po štátniciach navštíviť Nevadskú púšť a zúčastniť sa festivalu Burning Man. Na dva týždne sa tu zastaví čas, spoja sa všetky kultúry a spoločne vybudujú veľkolepý festival.

Pochvalu si taktiež zaslúži prednáška o hot-dogoch, ktorá ma pobavila a ešte doteraz sa na nej zasmejem, preto by sme mali hot-dogom venovať väčšiu pozornosť, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať, vystúpenie umelca Roberta Rotha alebo prednáška včelára Dušana Dedinského, ktorá mala viac skrytého významu, než by sme si mysleli. Ja som si z nej vzala:

To ako sa staráme o včely, ako si pomáhajú navzájom, spoločne budujú jeden úľ, snažia sa celý život, aby vyprodukovali za lyžičku medu, ochraňujú kráľovnú, aby v zime prežila, myslím si, že nie je medzi včelami a ľuďmi veľký rozdiel.

My všetci tvoríme spolu jeden úľ, môžeme spolupracovať a pomáhať si ako to robia včely, chrániť jeden druhého a bojovať spoločne za jeden cieľ, aj keď výsledok nebude hneď veľkolepý. No musíme byť trpezlivý a každý prispieť aj minimom k veľkému dielu a ukázať ostatným, že to dokážeme.

To sme my, všetci spoločne, jeden úľ.